Budeme OK alebo skončíme ako Ok ?

Autor: Tibor Paulen | 19.9.2019 o 19:20 | (upravené 28.9.2019 o 10:05) Karma článku: 1,52 | Prečítané:  533x

Bude budúcotýždňové klimatické stretnutie svetových lídrov v New Yorku prelomom, alebo premárnenou poslednou príležitosťou ?

"Ok" je okrem znaku pre pozitívum aj meno jedného z ľadovcov na Islande. Teda bývalého ľadovca, pretože sa nedávno definitívne roztopil a stal sa tak prvou islandskou ľadovcovou obeťou globálneho nárastu priemernej teploty. Islanďania predpokladajú, že ak budú klimatické zmeny pokračovať terajším tempom, v priebehu najbližších 200 rokov sa postupne roztopia všetky ľadovce na ostrove. Na jeho mieste skupina miestnych vedcov a vysokoškolských učiteľov zavesila pamätnú tabuľu na ktorej je aj takýto odkaz pre budúce generácie: "Vieme čo sa deje a čo je potrebné urobiť. Len Vy viete, či sme to aj urobili."

RIP ľadovec OkRIP ľadovec Ok (Dominic Boyer)

Dovolím si tvrdiť, že naša generácia sa to tiež dozvie počas najbližších troch rokov. Určite aspoň to, že sme "to neurobili". Alebo v lepšom prípade, že sme do toho išli a pokúšame sa to urobiť. V priebehu najbližších troch rokov sa totiž udeje viacero udalostí, ktoré majú šancu terajší nepriaznivý vývoj zvrátiť.

Začiatkom budúceho týždňa sa v New Yorku uskutoční  klimatické stretnutie svetových lídrov (a o ňom bude tento článok). Budúci rok sa uskutoční klimatická konferencia v Glasgowe, ktorej cieľom je celosvetovo spustiť akčný plán, na ktorom sa pracuje na základe klimatickej dohody prijatej v roku 2014 v Paríži a táto konferencia už teraz nesie v sebe akýsi príznak osudovosti. Na budúci rok tiež zistíme, ako dopadnú americké prezidentské voľby a či dôjde k zmene postoja ku klimatickej kríze v krajine, ktorá je celosvetovo druhým najväčším producentom CO2. No a v polovici roku 2022 vydá medzivládny panel pre klimatickú zmenu (IPCC) ďalšiu takzvanú „súhrnnú správu“. Nie preto aby nás vystrašil, ale preto aby nás uviedol do novej reality.

Na konci roku 2022 teda budeme vedieť ako na tom sme, a aké šance máme sa z toho dostať. Zároveň si to budeme môcť porovnať s tým, čo sa udialo a čo naozaj robíme.

Ideálnym scenárom by bolo, že za tie tri roky budú môcť prísť islandskí vedci na miesto posledného odpočinku Oka a svoju pamätnú tabuľu zvesiť. To sa však bohužiaľ s veľkou pravdepodobnosťou nestane.

Vrátim sa však k prvej zo spomenutých udalostí a tou je budúcotýždňové stretnutie svetových lídrov v New Yorku. Zvolal ho generálny tajomník OSN Antonio Guterres, ktorý hlavy štátov z celého sveta s polročným predstihom inštruoval, že od nich neočakáva prázdne vyhlásenia a sľuby ale návrh konkrétnych činov. Takých, ktoré ich krajina mieni uskutočniť na zastavenie zmien klímy. Ako povedal, chce tým zabezpečiť, aby bolo o rok neskôr v Glasgowe čo spustiť. Stretnutie bude mať vysokú pozornosť médií celého sveta a s dvojdňovým predstihom ho budú sprevádzať masové klimatické protesty organizované takmer po celom svete.

Nechcel by som byť v koži týchto politikov. Ich predchodcovia riešenie trestuhodne a dlhé roky odkladali a tak sa stalo, že teraz nám všetkým doslova horí pod zadkom. A to komfortné španielske slovíčko „maňana“, ktoré sa opäť priam núka je už v tejto chvíli nepoužiteľné. Aktuálne smerujeme ku katastrofe prinášajúcemu otepleniu o 3 – 4 stupne v časovom horizonte 50 rokov. IPCC vo svojej správe z roku 2018 konštatuje že katastrofickému scenáru sa dá vyhnúť znížením emisií CO2 o 40% do roku 2030 a ich úplným zastavením do roku 2050. Toto je základný scenár, ktorý sa aktuálne nedá za nič iné vymeniť. Všetky ostatné aktivity akými sú napríklad sadenie stromov, zlepšenie hospodárenia z vodou, alebo zmena spôsobu využívania pôdy sú veľmi potrebné, vítané, ale len doplnkové.

Pozrime sa, kto na budúco týždňové stretnutie prichádza.

Amerika, ktorej prezidentom je nekompetentný (alebo veľmi dobre to predstierajúci) popierač faktu, že niečo také ako klimatická kríza vôbec existuje. A už dávno vopred avizoval, že na stretnutie nepríde a pošle naň nanajvýš niekoho z tretej ligy svojich klimatických poradcov.

Rusko, ktoré stále neratifikovalo Parížsku dohodu a ktoré nevidí v otepľovaní hrozbu, ale skôr príležitosť pre svoj ďalší ekonomický rozvoj.

Brazília, ktorej prezident Jair Bolsonaro nechal voľnú ruku farmárom pri zakladaní požiarov v Amazonskom pralese.

Austrália, štvrtý najväčší svetový producent uhlia, ktorej vláda sa k tejto téme dlhodobo obracia chrbtom a jej premiér sa konferencie tiež nehodlá zúčastniť.

Členské krajiny združenia OPEC, pre ktoré je ropa najdôležitejším zdrojom ich príjmov do štátnej kasy.

Všetky tieto krajiny môžu v prvých rokoch realizácie klimatického akčného plánu ekonomicky strácať a ich postoj neprekvapuje. A určite bude bariérou pre dohodu o spoločnom postupe.

Od Číny ako najväčšieho svetového producenta emisií CO2 sa očakáva, že do New Yorku príde s oveľa ambicióznejším plánom v porovnaní s tým z Paríža. Treba mať na pamäti, že emisie tejto krajiny sa za posledných 15 rokov zväčšili o 50 percent. Čína s tým má už teraz veľké problémy hlavne kvôli smogu, CO2 ako hrozbu zatiaľ vníma až na druhom mieste. Dá sa však povedať, že jej kroky budú pre ďalší vývoj udalostí v celosvetovom meradle rozhodujúce. Jednak kvôli svojmu objemu emisií CO2 a tiež kvôli svojmu spoločenskému modelu riadenia štátu, vďaka ktorému je ďaleko akcieschopnejšia ako akákoľvek iná krajina.

India, stojí pred rozhodnutím, akým spôsobom bude vyrobená energia, ktorá bude motorom jej práve štartujúceho ekonomického rastu. India je už aj teraz jedným zo svetových lídrov v sadení stromov ale aj vo výstavbe solárnych a veterných elektrární. Zdá sa, že sa zatiaľ hýbe správnym smerom.

V porovnaní s väčšinou týchto krajín vyznieva Európa pozitívne. Po tohtoročných voľbách do Európskeho parlamentu sa novou predsedníčkou Európskej komisie stala Ursula von der Layen, ktorá prichádza s cieľom uhlíkovo neutrálnej Európy do roku 2050 a programom Európskej Zelenej dohody. Zatiaľ je to však len papier, ktorý ako sa hovorí, znesie všetko. Všetci máme v čerstvej pamäti, ako dopadol pokus francúzskeho prezidenta Macrona zaviesť ekologickú daň na palivá, keď hneď na druhý deň mal v uliciach protestujúcich oblečených v žltých vestách.

A samozrejme prídu predstavitelia krajín, ktoré už teraz kvôli zmenám klímy strádajú a volajú po akútnej pomoci a dlhodobo funkčnom riešení.

Na deň presne ako tento rok, ale o päť rokov skôr, sa konalo rovnaké stretnutie, tiež v najväčšom severoamerickom meste. Tiež ho zvolal vtedajší generálny tajomník OSN (Ban Ki-moon) a tiež to malo byť z hľadiska riešenia klimatickej krízy (vtedy sa to tak tuším ešte nenazývalo) prelomové stretnutie. Nakoniec zostalo hlavne pri tých silných slovách a vyhláseniach. Za posledných päť rokov sa toho udialo veľmi veľa a zároveň veľmi málo. Dúfam, že svetoví top-politici sa z tohto poučili a tento rok budeme svedkami niečoho iného.

Aké sú moje idealistické očakávania ohľadom výstupov zo stretnutia?

Ako som už písal, IPCC vo svojej správe z roku 2018 konštatuje, že katastrofickému scenáru sa dá vyhnúť znížením emisií CO2 o 40% do roku 2030 a ich úplným zastavením do roku 2050. Podľa Parížskej dohody musia krajiny ktoré ju podpísali, spustiť v roku 2020 reálnu akciu. Stane sa tak na klimatickom summite v Glasgowe. Na budúci týždeň v pondelok by však mohli urobiť prvé reálne kroky.

Určite je potrebné zriadiť klimatický fond ktorého cieľom bude jediné - stabilizovať situáciu v klimatickou krízou najviac postihnutých krajinách a zabrániť nepokojom, vojnám a masovej emigrácii. Podľa mňa má táto úloha rovnakú prioritu ako cieľ dosiahnutia uhlíkovej neutrality do roku 2050. V prípade vypuknutia väčších vojnových konfliktov sa pozornosť ľudí a politikov presmeruje na riešenie úplne iných priorít ako klimatická kríza a to by znamenalo definitívne pochovanie šance na jej zvládnutie.

Tiež si myslím, že je potrebné zmeniť rozhodovacie mechanizmy OSN v oblasti riešenia klimatickej krízy. Súčasný konsenzuálny mechanizmus je pomalý a nevedie k tým najefektívnejším riešeniam. Možno by pomohlo zriadenie Klimatickej rady OSN, akejsi obdoby Bezpečnostnej rady. Jej členmi by boli okrem najväčších znečisťovateľov aj krajiny, na ktoré má klimatická kríza najväčší dopad.

Je potrebné vytvoriť pozitívny príklad pre ostatné vlády a krajiny, ktorý bude demonštrovať, že je možné znižovať emisie CO2 bez dopadu na ekonomický rozvoj a dosiahnutú úroveň blahobytu. To môže veci celkom slušne rozhýbať.

Ale tým najdôležitejším je, aby si svetoví lídri uvedomili svoju veľkú zodpovednosť a aby našli odhodlanie, energiu a motiváciu s ktorou sa vrátia domov. Tú by mali okamžite začať prenášať na predstaviteľov svojich vlád a tiež bežných ľudí vo svojich krajinách. Bez tohto budú ďalšie kroky v tak veľkom rozsahu, ako sa očakáva, neuskutočniteľné.

Keď nad tým rozmýšľam, napadá mi slovo “nemožné“. To čo píšem, však myslím vážne. Skutočne teraz, po desaťročiach otáľania, musí prísť k veľmi, veľmi, výraznej akcii. Je zrejmé, že veľkú väčšinu Okových nasledovníkov sa už nepodarí zachrániť. Budú sa aj napriek tomu s odstupom času ľudia pozerať na obdobie 2019 - 2030 ako na jedno z najdôležitejších v histórii ľudstva?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cez čiaru: Rodičia sa nevedia dostať k dieťaťu, napriek rozsudku

Pozrite si najnovšiu časť investigatívnej relácie Cez čiaru.

Na protest pred Haščákov dom prišli desiatky ľudí

Protest je reakciou na údajnú nahrávku z kauzy Gorila.


Už ste čítali?