Klimatická kríza a náš autobus

Autor: Tibor Paulen | 10.1.2019 o 9:50 | (upravené 10.1.2019 o 16:44) Karma článku: 1,46 | Prečítané:  505x

Po ceste ide plne obsadený autobus. Stále zrýchľuje. Plynový pedál je stlačený až na podlahu. Vo vnútri panuje dobrá nálada. Cestujúci majú eufóriu z rýchlosti, pohľad z okna na utekajúcu krajinu je malebne pôsobivý.

 Cesta je široká  a prázdna.  No začína sa najskôr nenápadne a neskôr stále viac a viac zvažovať.  Už ani nebude treba tlačiť na pedál, a autobus bude zrýchľovať sám. Pocit bezpečia sa u niektorých zúčastnených začína strácať.  Šofér si uvedomil, že nevie, kde má autobus brzdu. Cestujúci sa rozdeľujú na viacero skupiniek. Členovia jednej z nich diskutujú o tom, či autobus  naozaj zrýchľuje, alebo sa jedná len o klamlivé zdanie. V inej začala diskusia o tom, či po klesaní bude cesta pokračovať stúpaním.  Viacerí cestujúci sa snažia pomôcť  šoférovi nájsť spôsob ako zabrzdiť. Ďalší prepadajú panike a vyhlasujú, že už je neskoro a všetci v autobuse skôr či neskôr zahynú.  Začína byť vidno, že v diaľke  na ceste sa nachádza betónová bariéra.  Zatiaľ si ju nik nevšíma.  Neobjavuje sa nik, kto by vedel upriamiť pozornosť všetkých zúčastnených na potrebu riešiť približujúce sa nebezpečenstvo. Ba práve naopak, niekoľkí veľmi vplyvní  ľudia  ostatných presviedčajú, že autobus v skutočnosti stojí a mihajúca sa krajina za oknami je výsledkom konšpirácie. Niekto vraj okná vymenil za obrazovky.

Narodil som sa rok pred vpádom sovietskych vojsk do našej krajiny.  Detstvo aj študentské časy som prežil v dobe socializmu. Slobodu a totalitu som neriešil. Rodičom sa podarilo mňa a mojich súrodencov od týchto tém odizolovať. Žili sme s pocitom šťastia a bezpečia. November 1989 som  zažil v priamom prenose ako jeho účastník na námestí SNP v Bratislave.  Po revolúcii som sa oženil a spolu s mojou manželkou sme sa pustili do výchovy našich dvoch detí.  Aj  my  sme sa snažili im zabezpečiť pocit šťastia a bezpečia a dobré podmienky pre ich budúcnosť. To, že každá ďalšia generácia sa bude mať lepšie ako tie predchádzajúce sme pokladali za  samozrejmosť.  Verili sme, že svoju budúcnosť  budú mať naše deti hlavne vo svojich rukách. Stačí, keď im dáme vzdelanie a naučíme ich rešpektovať  ostatných a  všetko živé okolo.

S odstupom času si čoraz viac uvedomujem aké veľké šťastie som mal, že som prišiel na svet  v tomto kúte sveta  a v tomto čase. Celý svoj život som prežil v bezpečí  a v blahobyte.  Teraz nastal čas, kedy sa sám seba pýtam,  ako azda mnohí  v mojom veku,   čo tu po nás  ostane pre budúce generácie.

Klimatickou zmenou som sa ako  témou nikdy nezaoberal.  Vždy som mal všeobecný záujem o prírodu, životné prostredie a ich ochranu. Zdalo sa mi však málo pravdepodobné, že by človek svojou aktivitou mohol významne zasiahnuť  do prírodných cyklov striedania teplých a chladných období. Správy o klimatickej zmene som vnímal skôr kriticky a reagoval som na ne hľadaním protiargumentov, ktoré mi dovolili byť „nad vecou“.

Asi pred tromi rokmi nastala zmena. Manželka mi kúpila knihu „Šesť stupňov“ od Marka Lynasa.  Už úvod ma zaujal, tak som sa rozhodol , že si ju prečítam.  Jej autor niekoľko rokov pred tým ako ju napísal, systematicky študoval všetky dostupné informácie k téme globálneho otepľovania. V knihe si všíma hlavne dôsledky.  Čitateľsky atraktívnym spôsobom popísal  situácie a udalosti, ktoré sa môžu začať v rôznych častiach sveta diať pri rôznej veľkosti oteplenia. Kapitoly sú zoradené od oteplenia od 1 do 6  aj preto sa to veľmi dobre číta. Táto kniha úplne zmenila môj postoj. Uvedomil som si, že bez ohľadu na to, čo je príčinou prebiehajúcich zmien, situácia v ktorej sa nachádzame je dramatická. Uveriteľnosť  tomu, čo som čítal, dávala aj skutočnosť, že mnohé situácie ktoré boli v čase vydania knihy  len predpoveďou, sa v čase môjho čítania už začínali diať. Po prečítaní knihy som začal robiť niečo podobné ako jej autor. Rozhodol som sa čítať články, ktoré boli uverejnené k tejto téme. Zistil som, že sa ich denne vo svetových médiách objaví  niekoľko desiatok a že v nich nie je núdza o rôzne témy a odlišné názory. Počas  troch rokov som prečítal stovky článkov.

Zistil som v nich, že situácia je oveľa vážnejšia v porovnaní s tým ako ju vníma väčšina obyvateľstva. Zároveň sa jedná o poriadne kontroverznú  záležitosť, čo  spôsobuje zablokovanie a  nechuť ľudí  ju naozaj riešiť. Táto téma v sebe obsahuje obrovský politický podtext, ktorý ju deformuje a odvádza lídrov od skutočnej podstaty problému. Navyše, riešenie klimatickej krízy je pod obrovským vplyvom rôznych lobistických skupín, hlavne z oblasti ekonomiky a hospodárstva, ktoré sa snažia ovplyvňovať verejnú mienku v snahe uchovať, alebo vytvoriť si výhodné podmienky pre biznis.

Čo je pre mňa osobne veľmi dôležité, našiel som aj veľa povzbudivých informácií a presvedčenia o tom, že je stále obrovská šanca klimatickú krízu zastaviť, alebo výrazne pribrzdiť., Len treba začať konať hneď a neodkladať riešenie na neskôr.

Šofér stále nenašiel spôsob, ako autobus pribrzdiť. Ale čoraz viac ľudí v autobuse si začína uvedomovať, že je potrebné niečo urobiť. Je jedno, či to budú vnímať ako len preventívnu, alebo zbytočne ustráchanú, alebo naopak na poslednú chvíľu načasovanú  akciu. Už majú zhodu v tom, že je potrebné zísť s autobusom zo širokej cesty do poľa a medzi kríky. Tam autobus skôr či neskôr zastaví. Je jasné že to bude dramatické,  pre väčšinu zúčastnených bolestivé a možno pre niekoľkých aj smrtiace.  Deti, doteraz spiace na zadnom sedadle, bude potrebné zobudiť a oznámiť im, že možno na dlho  prídu o pocit kľudu a bezpečia. Ale betónová stena v diaľke vpredu na ceste, ktorá už je zreteľne viditeľná, dá cestujúcim silu a odhodlanie toto riziko podstúpiť.

Keď budete mať čas a chuť, a lepšie sa prizriete,  uvidíte medzi cestujúcimi vidieť seba, svojich blízkych a všetkých ostatných.  Uvidíte na sedadlách sedieť celé ľudstvo.

 Keď budete mať čas a chuť, možno tak ako ja zistíte, že dáva zmysel zamyslieť sa nad rizikami situácie, v ktorej sa náš spoločný autobus nachádza. Že dáva zmysel začať robiť všetko pre to, aby naše deti a vnúčatá mohli niekedy  potom, v budúcnosti, hovoriť o našom hrdinstve, ktoré pomohlo zachrániť prostredie pre ich život. Prostredie, o ktoré my práve teraz, naozaj, a nie len akože, a vo virtuálnej realite, prichádzame.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Mistrík odstúpil z prezidentského súboja, podporil Čaputovú

Mistríkovo rozhodnutie ocenil aj prezident Kiska a tiež podporil Čaputovú.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Toto by Čaputová nemala zahodiť

Po dvadsiatich rokoch môže prvé kolo vyhrať blok mimo Smeru a HZDS.

AUTO

Prichádza malé SUV Škoda Kamiq. Aké sú naše prvé dojmy?

Zaboduje priestorom aj bohatou výbavou.


Už ste čítali?